LEONARD MONDADORI – SVEDECTVO OBRÁTENIA

            Leonard Mondadori sa narodil do rodiny, ktorá vlastnila jednu z najväčších, najbohatších  a najmodernejších vydavateľských spoločností na svete.
Keď mal osemnásť rokov, zamiloval sa do Pauly - dcéry svetoznámeho továrnika a milionára Zanussiho, výrobcu spotrebného tovaru. Po štvorročnej známosti sa zosobášili v kostole, ale ich manželstvo vydržalo iba sedem rokov. Keď sa rozchádzali, Paula čakala ich prvé dieťa – dcéru Martinu. Leonard si po rokoch spomína: „Napätie medzi nami dosiahlo taký stupeň, že rozvod bol pre nás oboch najprijateľnejším riešením. Rozišli sme sa navždy. Až po rokoch som vďaka svetlu viery pochopil, čím sviatosť manželstva je a čo znamená byť zosobášený v kostole. Keď sme sa brali, vôbec sme to nechápali, i keď oficiálne sme patrili do Katolíckej cirkvi. Mysleli sme si, že manželská láska je cit a že milovať znamená „niečo cítiť“. Ale keď tento cit vyhasol, každý z nás vnímal, že má právo ísť svojou cestou.“
            Rozvod s Paulou vyvolal silnú ozvenu v talianskych médiách. Onedlho nato začal žiť s inou ženou a narodili sa im dve deti. Ale ani tento vzťah nevydržal dlho. Všetko skončilo podobne ako predtým – medializovaným rozvodom.
            V tom čase zomrela Leonardova matka. Bolo to preňho ťažké obdobie: „Na Vianoce toho roku som ostal celkom sám, s dvoma nevydarenými manželstvami za sebou a troma deťmi rozdelenými medzi dve matky. Zomrela mi mama a ja som mal vážne problémy vo vydavateľstve. Keď som sa pozrel na svoj život, videl som iba neporiadok a chaos. Mal som síce isté úspechy v profesionálnom živote, ale v osobnom som úplne zlyhal. Vedel som, že v mojom prostredí je priateľstvo iba formálna, provizórna záležitosť. Keď pominie úspech, opustia ťa aj tí, o ktorých si myslíš, že sú ti najbližší. Začal som sa pýtať seba: Aký to má všetko zmysel?“
            Leonard však nevidel východisko zo situácie, do ktorej sa dostal. A tak riadiac sa podľa pocitov a zmyslov vyhľadával stále nové milostné vzťahy, hýril a žil luxusným životom. V tom čase si kúpil aj lietadlo.
             V roku 1992 sa mu dostala do rúk drobná kniha Camino (Cesta) od Josemaría Escrivú, zakladateľa Opus Dei, ktorú predstavitelia tohto hnutia chceli vydať v Mondadoriho vydavateľstve. Cez týchto ľudí sa zoznámil s kňazom, s ktorým niekoľko mesiacov viedol dlhé rozhovory. Po vnútorných bojoch sa nakoniec rozhodol ísť po rokoch na spoveď. Táto udalosť ho duchovne úplne premenila, naplnila pulzujúcou radosťou. O spovedi povedal: „Vždy, keď vychádzam zo spovednice, mám chuť pískať si od radosti. Dobre vykonaná spoveď je jedným z najväčších zdrojov radosti.“ Po spovedi nasledovalo prijatie Eucharistie. Na okamih, kedy ju prijal prvý raz po dlhých rokoch, spomína Leonard takto: „Pri myšlienke, že prijmem úžasný dar, akým je sám Kristus v Eucharistii, som sa od dojatia celý triasol a od radosti som plakal.“
            Leonard pochopil, že v duchovnom živote je veľmi dôležitá disciplína a systematická, usporiadaná činnosť: „Naučil som sa, že ak chcem žiť duchovným životom, musím sa modliť každý deň, podľa možnosti o stálej hodine, čítať Písmo a duchovné texty.“ Tým, ktorí nemajú chuť chodiť na nedeľnú omšu, pretože ich nudia kázne, odkázal: „Takéto výhovorky ma desia, pretože hlavným cieľom účasti na svätej omši nie je vypočuť si kázeň, ale stretnúť sa s Kristom v Eucharistii a znovu prežiť tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Krista, ktorý sa pod spôsobom chleba a vína obetuje na oltári. Na nedeľnú omšu ideme, aby sme sa nasýtili týmto tajomstvom, a nie preto, aby sme si len vypočuli kázeň. Tešme sa, ak je kázeň zaujímavá, pretože nás môže posilniť vo viere, ale v prípade, že nás nudí, nedovoľme, aby nám zatienila radosť zo stretnutia s Kristom v Eucharistii.“
            Zmena, akú mu prinieslo obrátenie, vyvolala v spoločnosti dohady, či neberie drogy alebo nepije.
             Od chvíle svojho obrátenia žil Leonard v celibáte, i keď, ako hovoril, v kontakte so ženami stále cítil silu ženskej príťažlivosti. Mnohí sa na jeho rozhodnutie žiť celibát pozerali podozrivo a so zlomyseľnou iróniou, keďže mal už za sebou dva rozvody a všeobecne sa vedelo, že viedol neviazaný sexuálny život. On však pochopil, že sviatostné manželstvo je nerozlučiteľné a keby začal žiť s inou ženou, bolo by to cudzoložstvo. Priznáva, že často kráčal akoby po ostrí noža pokušení a bol si vedomý, že kedykoľvek môže padnúť: „Aj keď nevyhľadávaš príležitosti, príležitosti si hľadajú teba, zvlášť, keď žiješ život taký ako ja – verejný, plný kontaktov, stretnutí s ľuďmi z polovice sveta a akosi prirodzene si preto stredobodom pozornosti. Prednedávnom mi istá Američanka dala jasne najavo, že má záujem o trvalý vzťah so mnou. S veľkou prostotou som jej vysvetlil, že nie som slobodný.“
            Keď pokušenia prichádzali, Leonard sa naučil vyprosovať si silu od Panny Márie v modlitbe: „Rozpamätaj sa, najdobrotivejšia Panna Mária, že ešte nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba o pomoc alebo o príhovor žiadal...“
            Nikdy nehľadal pomoc na cirkevnom súde, ktorý by mohol vyhlásiť jeho sviatostné manželstvo za neplatné. Uznal, že v jeho prípade by to bolo nečestné. „Je to predovšetkým moja vina, že som teraz vzdialený od Pauly, ktorá mi porodila dcéru a ktorá z kresťanského hľadiska stále ostáva mojou manželkou aj napriek rozvodu. Postačia mi moje deti, práca  a presvedčenie, že moje rozhodnutie žiť v celibáte má hlboký zmysel a veľkú duchovnú hodnotu.“ Aj svojim deťom hovoril často o hodnote manželskej lásky, ktorá je rozhodnutím darovať seba samého manželskému partnerovi na celý život, a nie iba túžbou vydať svoje telo vrtochom erosu.
            V roku 1997, čiže päť rokov po obrátení, Leonardovi diagnostikovali rakovinu. Táto choroba ho nezlomila, ale posilnila ho vo viere a v dôvere v Boha. Napísal: „Jedni považujú život za tmavý, iní za sivý. Pre mňa je stále pestrofarebný a žiarivý. A to aj napriek tomu, že mám rakovinu štítnej žľazy, dvanástnika a pečene a že každý deň musím podstupovať špeciálnu terapiu. Vďaka Bohu však stále smiem pokračovať vo svojej práci a žiť vieru, ktorá ma napĺňa radosťou a optimizmom.“
            V nemocnici si uvedomil, akou posilou pre trpiaceho človeka je Kristov kríž. On cez utrpenie odhaľoval pravdu o sebe a o Bohu: „Mojím najväčším pokušením v živote bola asi pýcha. Ten pocit, že keď je človek zdravý, vážený a má sa dobre, je pupkom sveta. Zato v nemocnici som bol len chorý „emigrant“, anonymný v očiach sveta, podobne ako všetci ostatní pacienti.
            Viera v utrpení mi priniesla veľký duchovný pokoj. V bolesti si začínaš uvedomovať, že si závislý na Niekom, kto ťa miluje, a nie na slepom osude. Rátaš s možnosťou smrti, ale bez strachu, bez neurotického skrývania a predstierania, že sa nič nedeje. Vďaka viere som aj v chorobe smel milovať všetko to, čo som predtým miloval: rušný život metropoly s jej nekonečnými možnosťami.“
            Pri príprave na smrť ho spomedzi evanjeliových podobenstiev zvlášť oslovilo podobenstvo o správcovi, ktorý odchádzajúc na ďalekú cestu dal svojim sluhom konkrétne úlohy a Ježišove slová zakončujúce toto podobenstvo: „Bdejte!“ Smrť považoval za „vstup do svetla, kde sa definitívne ukáže zmysel a význam všetkého.“ Uvedomoval si, že Boh je spravodlivý, ale s dôverou sa odovzdával Božiemu milosrdenstvu a veľkú nádej a útechu čerpal z modlitby: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“

                                                 (zdroj: Mieczyslaw Piotrowski, Od neviery k plnosti pravdy)